Kašeľ, smiech, tanec a dlhé premýšľanie
Not Found, autorská inscenácia troch performerov zo švajčiarskej Akadémie Dimitri, ktorá okrem témy hľadá aj odpovede na množstvo otázok. Anotácia inscenácie opisuje stav, v ktorom túžime spoznať čo najviac odpovedí, no ich množstvo nás zahlcuje a my sa strácame v nových a nových otáznikom ukončených formuláciách. A presne takou je aj inscenácia – tá vznikla na základe jedinej požiadavky, ktorú mali študenti zadanú. Vytvorte predstavenie, ktoré chcete vytvoriť práve teraz!
Hneď v úvode tvorcovia určili povahu inscenácie. Kašľanie medzi divákmi, ktoré plynulo prešlo do brumenda a iných hlasových modulácií slúžilo ako scudzovací efekt (v origináli Verfremdunbseffekt), ktorý zbúral štvrtú stenu. Akonáhle herci opustili divácky priestor, začal sa boj o príbeh, ktorý symbolizovala kniha uložená uprostred javiska – hlavná myšlienka inscenácie však zostáva pred divákmi skrytá a ďalší vývoj predstavenia určovali samotný účinkujúci. Komicky ladený začiatok sa transformoval do rovnako vtipných a niekoľkokrát sa opakujúcich pohybových výstupov, ktoré sprevádzali vtipné, no nič hovoriace vety (v inscenácii okrem angličtiny zaznieva aj arabčina, taliančina a španielčina). Logicky sa teda začala vynárať otázka: O čom to má akože byť? Namiesto odpovede na túto otázku sa však v jednom momente aj samotné diváctvo stáva súčasťou javiskového diania a k už vyslovenej otázke sa pridávajú ďalšie: Prečo do pekla tancujem spoločne s hercami? Aký to má zmysel? Má mi toto niečo povedať?
Uži si tento moment a zbytočne nepremýšľaj! Aj to by mohla byť správa, ktorú priniesla prvá časť inscenácie, tvorcovia však vo svojej výpovedi pokračovali ďalej. Jeden z hercov začína analyzovať svoje pocity a tým nastoľuje náročné témy, ktoré ovplyvňujú jeho psychický stav – prináša témy ako napríklad: rasizmus, dehumanizáciu, bombardovanie nemocníc a škôl či vojnu. Smerovanie inscenácie tým nabralo diametrálne odlišné smerovanie. Humorne ladená prvá časť vyzývajúca na bezstarostné užívanie si života verzus finále, ktoré prináša množstvo apelov. Forma inscenácie je veľmi slobodná, čo vytvára priestor pre neustálu aktualizáciu a poukazovanie na ďalšie a ďalšie problémy ľudstva.
V líniách brechtového epického divadla nás tvorcovia nechali s nastolenými problémami v sále samých – potlesk si „užili“ iba dva hračkárske štekajúce psíky. Ich štekot sa mi neustále ozýva v ušiach, v ktorých však rovnako hlasno znie aj odkaz tejto inscenácie. Tento krátky report nedokáže sprostredkovať celkový zážitok, no verím, že ešte veľa ľudí bude radostne opakovať tanečné pohyby a následne sa bude zamýšľať nad nastolenými problémami a otázkami.
