Anamnéza jednej lásky, ktorú ukončil divák
18. dubna 2024·Filip Sojka

Anamnéza jednej lásky, ktorú ukončil divák

Meeting Point | CZ

Psychóza 4:48, fragmentárny text s netradičným dramatickým pôdorysom, značne emocionálna jazda naprieč roztriešteným ľudským vedomím. Text už svojou kompozíciou, témami, neurčeným časopriestorom a postavami (nie je určené pohlavie, ale ani počet) ponúka výrazne voľnú interpretáciu. Základné informácie k ako-takej orientácii je však možné vydedukovať: úlomkovitý príbeh pacientky a jej psychiatra. Priebeh jej liečby na psychiatrickej liečebni sprevádza podrobná anamnéza a výpovedné monológy, ktoré sa striedajú medzi poetickým a prozaickým rázom. Tematický rámec je taktiež širokospektrálny: samovražda, kritika zastaralých psychiatrických postupov, náboženské a sociálne aspekty, symbolické prepájanie času s priestorom, partnerská kompatibilita a toxicita, ktorá je postavená na role dominantného verzus submisívneho, a nakoniec aj spasiteľská láska – vykúpenie, alebo len subtílna kvapka z pipety do utrpenia.

Autorka Sarah Kane, kľúčová predstaviteľka estetiky písania a divadelného fenoménu in-yer-face, svojim písaním a koncipovaním utrpenia existenčného rázu vedela šokovať, provokovať a penetrovať primitívne ľudské zmysly a vystaviť ich obrazu krutej reality. Explicitné obrazy fyzického a psychického násilia, komunikácia cez vulgárny lexikón, beštiálne vystavenie homo sapiensa na úkor jeho slobody, vôle, citov a poslania – aj takto by sa dala opísať jej autorská poetika.

Tvorivý tím Fakulty dramatických umení v Belehrade koncipoval Kaneovej text ako sa patrí – emocionálne, interaktívne, penetračne a zážitkovo. Kompozíciu textu umne, pútavo a sugestívne rozčlenili do sekvencií, kde sa monológy a dialógy zotínali ako pod gilotínou. Explicitné obrazy drsnejšieho a telesnejšieho razenia boli taktiež kvalitne uchopeným a silným zážitkom na strávenie. Slovná prestrelka najmä fungovala medzi autorským interpretovaním postáv – pacientky a jej alter ega –, kedy sme mohli mať pocit, že pozorujeme mincu jednej hodnoty, ktorej každá strana je inak zranená a zraniteľná. Ich spasiteľ (alebo mučiteľ), a teda psychiater, viedol stoický, koketný a manipulatívny dialóg. Herecké výkony sú v tomto prípade emočne naplnené, s výborným zachytením ironických, antagonistických a bolestivých tónov.

Scénické prevedenie posunulo divákov bližšie do epicentra, priamo do komorného hracieho poľa, kde sa odohrávala dávka schizofrénie a agónie. Atmosféru, že sa nachádzame v interiéry ľudskej mysle, nastavili priesvitné závesy okolo celého štvorcového javiska, ale aj svetelné prevedenie komorného, intímneho podnebia s ostrou bielou žiarou počas vypočúvania pacientky.

Interakcia medzi hercami a divákmi bola očarujúcim prídavkom autorskej interpretácie. Či už to bola séria otázok so subjektívnymi odpoveďami, alebo výzva priblížiť sa priamo k herečke na nemocničnej posteli. Tento princíp zbližovania spolu so scénickou koncepciou dopomohol k intímnejšiemu a zraniteľnejšiemu diváckemu zážitku. Boli to práve hrôzostrašné obrazy v príbehu trpiaceho človeka, ktoré zanechali traumu – ale tentokrát aj s pozitívnou spomienkou.