Aké sú hranice (muzikálovej) absurdity?
Pravidelnými účastníkmi festivalu Setkání/ENCOUNTER sú aj zoskupenia vychádzajúce z Divadelní fakulty Akademie múzických umění v Praze (DAMU). Tento rok sa divákom predstavili s muzikálovou adaptáciou známej Brechtovej Žobráckej opery. Hviezda Mackie Messer sa však dostáva mierne do úzadia a prioritu získava téma moci. O akej moci sa tu ale hovorí? Je to moc spoločenská – kto komu vládne? Je to moc peňazí – ktorá tak zreteľne hýbe svetom? Alebo je to moc maskulínna – kde muži sú tí, ktorí stoja na čele masy? V zásade sú v tejto inscenácií všetky tri odpovede správne.
Musím však priznať, že táto netradičná adaptácia mňa, ale podľa reakcií publika aj iných, mierne zaskočila. Dostala sa nám totiž na javisko forma, ktorá vo viacerých ohľadoch hrala sama proti sebe. V cielenej absurdite sa odrazu ocitnú témy, ktoré sa tvária seriózne a rozbíjajú celý zamýšľaný konštrukt. Niektoré zaujímavé absurdné idey (z viacerých spomeniem napríklad prenášanie čuchovej stopy cez telefón či kazu kvarteto) rozbíja humor „na prvú“ (odhalenie tajnej druhej práce policajta prostredníctvom flitrovanej spodnej bielizne vyznieva veľmi chabo a polopatisticky).
Inscenácia nešetrí pútavou hrou so slovami a ponúka nám niekoľko solídnych hereckých výkonov, či pútavých hudobných čísel. Vrcholom celej inscenácie je až veľké záverečné číslo (bez akého sa hádam ani muzikál nezaobíde). Paradoxom však zostáva, že práve posledná grandiózna pasáž sa absolútne vymyká z konceptu, ktorý si inscenácia po celý čas budovala. Reálna problematika nedávnych prezidentských volieb dodala inscenácií zásadný dramatický zvrat. Hoci vo viacerých ohľadoch mohol tento hudobno-dramatický počin vyvolať zmätok, jedno sa mu musí nechať – v momente ako sa divák rozhodne nalodiť sa na vlnu absurdity, tak ho čaká pri sledovaní tejto inscenácie celkom príjemný umelecký zážitok.
